Diskuze a otázky - Moj svet
úvodní strana | aktualizovat | dolů
V diskuzi je 746 příspěvků a shlédlo ji 40016 uživatelů .
předchozí | 0 | 300 | 510 | 540 | 570 | 600 | 630 | další
Aquarius30 | 12. 08. 2014, 21:09:51 | více příspěvků | napsat uživateli
Jsem sráč a vzdám to. Obdivujte mě !485!
Zkrátil jsem to správně ?!20!
othon | 12. 08. 2014, 16:59:32 | více příspěvků | napsat uživateli
Vše potřebné bych shrnul do těchto slov: Je utopie zastávat představu, že se dá dospět k národnímu, sociálnímu nebo jakémukoli jinému osvobození bez duchovního znovuzrození, tedy bez mravnosti ... A mravnost není a nemůže být výsledek hlasování většiny či diktátu menšiny, ale musí odpovídat nejen přirozenému, ale i nadpřirozenému řádu, jehož minimum je obsaženo v Desateru.
radegast321 | 4. 08. 2014, 18:33:33 | více příspěvků | napsat uživateli
tržní fašismus a jeho neviditelná diktatura ruka trhu jsou zhoubou idstva
42.nitram | 4. 08. 2014, 18:31:20 | více příspěvků | napsat uživateli
> othon
to zni docela zajimave, mohl by jsi to tema rozvest trosku obsahleji ? !1250!!937!
othon | 4. 08. 2014, 17:14:23 | více příspěvků | napsat uživateli
Doba revolučních změn!
Žijeme ve zvláštní a historicky výjimečné době revolučních změn. Nejprve to byly revoluční pohyby ve střední Evropě, pak přišli na řadu arabské země a nyní Ukrajina. Nicméně každého průměrného člověka se zmocňuje znechucení a odpor když vidí, jaké násilí, jaká agresivita a jaká lidská nízkost tyto revoluční pohyby doprovází. Zmocňuje se ho hrůza, když vidí lidi brutálně zbité a povražděné. Když vidí fanatické skandování revolucionářů, zuřivý hněv v jejich očích a odhodlání zabíjet. Když vidí, že zejména mladí lidé využívají tyto velké celospolečenské pohyby k ventilování toho nejubožejšího, co se v nich skrývá.
Při pohledu na to si člověk musí položit otázku: Může z takového něčeho sejít opravdu cosi dobré? Může sejít něco dobré z fanatického pokřikování, ze zuřivé nenávisti, ze zloby připravené k násilnosti, z brutality a krve? Vždyť přece věci dobré a pozitivní nelze prosadit prostřednictvím zla a nízkosti? Nebo snad ano?
U nás, ve středoevropském prostoru se nedávné revoluční události obešly bez podobného, viditelného násilí, avšak dnes, po dvaceti letech jsou ze společenského a politického vývoje rozčarováni i ti, kteří revoluční pohyby u nás svého času vedly.
Své vnitřní zklamání obvykle vyjadřují slovy: Vždyť přece takhle jsme si to vůbec nepředstavovali!
Takové slova, plné rozčarování ze směřování společenského dění vyslovují dnes u nás mnozí a je téměř jisté, že se s nimi ztotožňuje i mnoho lidí třeba v Libyi, a že toto trpké konstatování bude brzy aktuální i na Ukrajině.
Na jedné straně tu tedy máme rozhodující dobu nezbytných revolučních změn, které vyciťují a dávají do pohybu i ty nejširší masy obyvatelstva, bez kterých podpory by se něco takového nemohlo vůbec udát. Na druhé straně zde však máme hluboké znechucení a rozčarování z porevolučního společenského a politického dění.
Proč je tomu tak a co všechno se za tím vlastně skrývá?
Je nepochybné, že žijeme opravdu ve zvláštním období, v němž se jakoby ve vzduchu snášelo slovo "revoluce"! Když však to, co visí ve vzduchu masy podpoří a uskuteční, časem dochází ke zklamání a roztrpčení. Něco proto někde musí být špatné a v něčem se musí skrývat jakási zásadní chyba!
Lidé velmi správně vyciťují zásadní nezbytnost revolučních změn, avšak ona revoluce měla být a má být revolucí úplně jiného druhu. Má být revolucí ducha!
Má to být uskutečnění zásadní revoluční změny, avšak ne navenek, ale především směrem do svého vlastního nitra! Je to doba, v níž má každý člověk uskutečnit revoluční změnu sebe samého! Revoluční změnu vlastního vnitřního života směrem k získání těch nejvyšších, nejvznešenějších a nejušlechtilejších lidských hodnot.
Každý člověk má tedy revolučním způsobem vytříbit své vlastní cítění a myšlení. Jeho myšlení a cítění, celý jeho vnitřní život má být prostoupen pouze hodnotami dobra, čestnosti, spravedlnosti, lidskosti a ohleduplnosti.
Lidé se mají stát úplně jinými! Novými a lepšími! Právě k tomuto nás nabádá revolučnost doby! Právě tímto směrem se měl také udát onen zásadní celospolečenský porevoluční pohyb, protože jedině takovým novým způsobem myšlení a jednání může člověk vybudovat nové společenské poměry, odpovídající jeho vlastní vnitřní revoluční proměně. Jedině za těchto okolností by po letech nepřišlo zklamání a rozčarování, ale tak všemi dosud marně očekávané celospolečenské dobro. Neboť jedině jiný, vnitřně nový a lepší člověk může vybudovat nové a lepší společenské poměry.
Revoluční změna vnějších poměrů, bez revoluční změny vlastního nitra však musí lidem časem nutně přinést trpkost a rozčarování. A to proto, že změnily pouze své vnější poměry, dokud vnitřně zůstali stále stejní. Jelikož ale zůstaly ve svém nitru stále stejní, ve skutečnosti se nezměnilo vlastně nic! Stále tu proto máme přesně stejnou prázdnotu, tutéž chamtivost, tutéž nečestnost, nízkost a nespravedlnost, ledaže v jiném hávu. Pochopme přece, že pokud lidé vnitřně zůstávají stejnými, žádnou kosmetickou změnou vnějších poměrů se ve skutečnosti nic nezmění. Nebo přesněji řečeno, změní se, ale jen navenek, avšak podstata zůstává stále stejná.
No a to je právě tím důvodem, pro který dnes mnozí lidé cítí rozčarování. Rozčarování, které budou stejným způsobem zanedlouho pociťovat i lidé na Ukrajině. Vždyť v podstatě to jinak ani nemůže být!
Revoluce ducha!
Když člověk vidí hlasité skandování, když vidí revoluční nadšení, když vidí hněv namířený proti někomu, přerůstající až do agresivity a násilí, a to vše spojené s touhou po změně k lepšímu chce se mu hlasitě zakřičet: Lidé, změňte sebe samých! Právě k země sebe sama zaměřte všechno své revoluční nadšení! Zušlechtěte a očistěte své myšlení a cítění! Naplňte ho dobrem, spravedlností, čestností, ohleduplností a čistotou! Staňte se revolučním způsobem úplně jinými, lepšími a pak uvidíte, že se začnou zlepšovat i vaše vnější životní poměry a celkové dění ve společnosti.
Skutečnou a pravou revoluci můžete totiž udělat pouze zevnitř navenek! Revoluční změnou pouze vnějších poměrů bez změny sebe samého nedosáhnete téměř vůbec ničeho. Vždyť ani nemůžete, protože v zásadě, v jádru se vůbec nic nezměnilo. Neboť vy samotní jste se vůbec nezměnily!
Svět stojí před nutností velké revoluce! Ne však takové, jakou jsme vídali a vídáme na televizních obrazovkách, kde jedni bojují proti druhým. Nemáme bojovat s jinými, ale ten boj máme nasměrovat do svého nitra! Do nitra nás samotných, proti našim vlastním chybám! Proti naší vlastní nespravedlnosti, nečestnosti, nečistotě, neušľachtilosti, bezohlednosti a plytkosti. To je náš nejzarytější nepřítel!
Svět stojí před nutností velké revoluce! Revoluce ducha! Před nezbytností revoluční změny lidského cítění a myšlení! Před nezbytností revoluční změny lidského vnitřního života! Jedině takovýto druh revoluce lidem po letech nepřinese zklamání, roztrpčení a rozčarování ale naopak, tolik očekávaný rozkvět, vzestup a mír.
Jedině ten, kdo dokáže pochopit princip skutečné revoluce a zrealizovat ho ve svém vlastním životě, jedině ten je člověkem, který prostřednictvím revoluční změny vlastního nitra a tím sebe sama přispívá ke zlepšení kvality života v naší společnosti i na celé zemi.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
othon | 28. 07. 2014, 16:09:27 | více příspěvků | napsat uživateli
Zmysel ľudského bytia
Miestom pôvodu ľudského ducha je duchovná ríša. Na základe túžby po sebavedomom bytí, ktorá vznikla v doposiaľ nevedomých ľudských duchovných zárodkoch, sú tieto akoby na vlastnú žiadosť ponorené do hmotnosti za účelom vývoja k sebauvedomeniu.
Nevedomý ľudský duchovný zárodok sa potom v hmotnom tele, pod mnohými vonkajšími a vnútornými vplyvmi postupne vyvíja k sebauvedomeniu. Jeho osobnosť je čoraz zrelšia a postupne čoraz viacej vniká do znalosti stvorenia a do jeho Zákonitostí. Na vlastnom prežívaní zakusuje utrpenie a bolesť prameniacu z nedodržiavania týchto Zákonov, ale i radosť a šťastie zo života žitého v súlade s nimi.
Nakoniec, a to je vlastne účelom jeho vývoja v hmote, by mal byť schopný na základe dokonalého poznania a zachvievania sa v súlade so Zákonmi stvorenia vstúpiť do duchovnej ríše ako zrelá osobnosť. Osobnosť, ktorej môže byť darovaná výsada večného bytia, výsada večného harmonického tvorenia v súlade s Vôľou Stvoriteľa.
Vývojový proces ľudského ducha v hmotnosti má však jedno úskalie. Podobne, ako nie je možné chodiť celý pozemský život do školy a neosamostatniť sa, tak má i dozrievanie ľudského duchovného zárodku v hmotnosti určitý pevne stanovený, časový horizont, v ktorom musí ukončiť svoj vývoj.
Hmota, ako vieme, je podrobená procesu vzniku a zániku. Všetko hmotné v určitom období vzniká, aby opäť po nejakom čase zaniklo. Platí to pre pozemské telo, pre každú jednotlivú planétu i pre celý hmotný vesmír. A práve čas trvania hmotnosti je časom presne vymedzeným ľudskému duchu na to, aby stihol ukončiť svoj vývoj a oslobodil sa z dosahu hmotnosti, podliehajúcej nevyhnutnosti zániku. Na túto skutočnosť upozorňoval už Ježiš v podobenstve o múdrych a nerozumných pannách i v mnohých iných podobenstvách, pretože hmotnosť sa už vtedy začala približovať k zlomovému momentu, od ktorého začína zánik.
Je preto najvyšší čas, aby sme sa zo všetkých síl vynasnažili duchovne dozrieť a splniť prísne kritériá požadujúce poznanie a život v súlade so Zákonmi stvorenia, čo jediné nám môže otvoriť cestu nazad, do večnej duchovnej ríše, našej domoviny.
Kto sa však nepoponáhľa, do poslednej chvíle váhajúc, ten bude strhnutý spolu s hmotou do nadchádzajúceho rozkladu a jeho doposiaľ nadobudnuté, avšak ešte nedostatočne vyvinuté sebavedomé ja bude spolu s ňou zničené a bolestne rozomleté. To je potom ono známe, večné zatratenie.
Mnohí ľudia sú však toho názoru, že do prirodzeného zániku našej hmotnej planéty zostáva ešte veľmi veľa času a to teda znamená, že máme ešte veľa času na náš duchovný vývoj.
Tak, ako sa život človeka vyvíja od narodenia, cez predškolský vek, vzdelávanie na základnej, strednej a vysokej škole, až po úplne osamostatnenie sa, presne rovnaký cyklus prebieha vo vývoji ľudstva ako celku.
Aj civilizácia na zemi mala svoj zrod, svoj predškolský vek, i ona akoby prechádzala cez základnú i strednú školu. Avšak práve v súčasnom období sa nachádzame v našom vývoji tesne pred „maturitnou skúškou“ – skúškou dospelosti, ktorej základným kritériom bude určitá miera znalosti Zákonov stvorenia a života v súlade s nimi.
Kto túto skúšku zvládne, dostane príležitosť ďalšieho vzdelávania sa na „vysokej škole“ – no a práve toto je skupina ľudí, ktorí budú ďalej pokračovať vo svojom duchovnom vývoji na zemi.
Tí však, čo nadchádzajúcu „maturitnú skúšku“ nezvládnu, ktorých nikdy nezaujímali Zákony stvorenia, ktorí sa vždy riadili iba vlastným chcením a žili v domnienke, že oni sami vedia všetko lepšie, tí prídu o šancu ďalšieho duchovného dozrievania na zemi, pretože oni sami o ňu nikdy nestáli a ani nestoja. (Podobenstvo o múdrych a nerozumných pannách.)
Takýto ľudia budú musieť byť účinkami Zákonov stvorenia vytlačení z úrovne tejto zeme, ktorá sa ešte nechystá zaniknúť, avšak život na nej bude posunutý vo svojom vývoji na ďaleko vyššiu úroveň. A tí, čo na základe vlastného, čistého a poctivého úsilia dostanú šancu žiť na nej ďalej, tí majú tiež všetky predpoklady na to, aby svoj vývoj smerom plnej duchovnej zrelosti stihli ukončiť včas.
Aký ale bude osud ľudí, ktorí „maturitu“ nezvládli? Žiaľ, vo svojej lenivosti a ignorancii sa sami pripravili o možnosť ďalšieho dozrievania na zemi. Ako už bolo povedané, z pozemskej úrovne budú preto musieť byť zatlačení do úrovní nižších, aby v sťažených podmienkach, blízkych rozkladnému procesu snáď ešte dozreli.
Keďže však vývoj vo stvorení nečaká, bude veľmi ťažké, ba skoro až nemožné dohnať vzniknutú časovú stratu, ktorú si sami svojim prístupom k „maturite“ spôsobili.
No a práve v súčasnej dobe prežívame najväčšie prelomové obdobie v histórii našej planéty. Obdobie veľkého rozdelenia na ďalej pokračujúcich a na tých, ktorí zaostanú.
Očista, posledný súd, veľké triedenie – to všetko sú pojmy vystihujúce obdobie, o ktorom hovoríme a ktoré je už v plnom prúde vo svete ľudského cítenia a myslenia, aby sa čoskoro prejavilo aj viditeľne.
Buď, alebo! Buď smerom k Svetlu a životu, alebo smerom od Svetla, k zániku. Pred takýmto zásadným životným rozhodnutím dnes stojí každý z nás a preto by všetci ľudia mali byť o týchto veciach informovaní, aby tým každý z nich dostal šancu rozhodnúť sa správne a správne využiť zostávajúci čas.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
othon | 21. 07. 2014, 17:08:34 | více příspěvků | napsat uživateli
Kde sa stratila Láska Božia?
Bežný kresťan vníma Stvoriteľa ako Lásku. Lásku všetko odpúšťajúcu a všetko milujúcu. Bežný kresťan preto nedokáže pochopiť, ako sa môžu so Stvoriteľom, ktorý je Láskou vôbec zlučovať pojmy ako posledný súd, alebo očista zeme, v ktorej budú od seba definitívne oddelení dobrí od zlých, aby tí dobrí mohli pokračovať v ďalšom živote a tí zlí nastúpili svoju cestu do zatratenia.
Aby pred tými zlými bola napokon definitívne zatvorená brána života a zostal im už len plač a škrípanie zubov. Aby boli polapení, poviazaní a vrhnutí to temnoty tak, ako sa to stalo zlým a neverným sluhom v podobenstve.
Takéto niečo sa zdá priemernému kresťanovi príliš tvrdé na to, aby to korešpondovalo s Láskou, za ktorú považuje Stvoriteľa, hoci na druhej strane sa v evanjeliách nachádza množstvo pomerne tvrdo a prísne formulovaných zmienok o tomto dianí.
Kde sa teda skrýva pravda? Je Stvoriteľ naozaj iba Láskou tak, ako ho vnímajú kresťania? Ale ako sa potom vysporiadať s tvrdými slovami o poslednom súde, ktoré možno nájsť v evanjeliách?
Skutočná pravda o podstate Stvoriteľa je žiaľ úplne iná, než ako ju vníma bežný a priemerný kresťan. Boh je naozaj Láskou, ale nie je iba ňou! Je, vždy bol a vždy aj bude zároveň Spravodlivosťou!
Stvoriteľ vo svojej dokonalosti tvorí nerozlučiteľnú jednotu Lásky a Spravodlivosti! Jeho Láska a jeho Spravodlivosť vládnu spoločne všetkému, čo jestvuje v tomto stvorení. Všetkému dianiu vo stvorení vládne milosrdná a všetko objímajúca Láska, ale zároveň nekompromisná a prísna Spravodlivosť. Dokonalosť tohto pôsobenia spočíva v tom, že nežnosť a krehkosť Lásky je ochraňovaná Spravodlivosťou a tvrdosť a prísnosť Spravodlivosti zjemňuje Láska.
Spravodlivosť je možné zobraziť ako zvislú čiaru, ako výstražnú čiaru nad bodkou výkričníka, alebo ako meč. Naopak, Lásku je možné vyjadriť čiarou horizontálnou, ktorá sa ako horizontála obzoru ochraňujúco klenie nad všetkým, čo jestvuje. No a horizontálny symbol Lásky a zvislý symbol Spravodlivosti spolu dovedna tvoria kríž. Rovnoramenný kríž Pravdy! Rovnoramenný kríž harmonického spolupôsobenia Lásky a Spravodlivosti, ktorý je vyjadrením dokonalosti Božej.
Boh je teda Láska a Spravodlivosť súčasne! Je dokonalou jednotou Lásky a Spravodlivosti!
Veľkou chybou kresťanského sveta však je, že Stvoriteľa nevníma takto komplexne, ale z jeho pôsobenia vyňal iba princíp Lásky, ktorý považuje za jediný. A práve z tohto dôvodu znejú bežnému kresťanovi cudzo slová o poslednom súde, plnom nekompromisnej prísnosti Božej.
Pre svoj vlastný, jednostranný pohľad to odmieta ako niečo, čo sa vôbec nezlučuje so Stvoriteľom, ktorého vníma len ako Lásku. Toto veľké nepochopenie sa v každodennom živote prejavuje tak, že keď ho postihne nejaké utrpenie, ktoré sa ho bezprostredne osobne dotkne, začne si zväčša klásť otázku: ako vôbec mohol Stvoriteľ niečo takéto dopustiť? Kde sa stratila jeho Láska?
Vo chvíľach ťažkých životných skúšok by však všetci ľudia mali vedieť, že ak v niečom, čím sú nepríjemným spôsobom atakovaní nenachádzajú princíp Lásky Najvyššieho, musia v tom hľadať jeho druhý princíp a síce, princíp Spravodlivosti! Tam, kde sa v človeku začína vynárať pochybnosť o Božej Láske, tam nech hľadá Jeho Spravodlivosť! Práve ňou samu Najvyšší v takejto chvíli prihovára! Tam nech potom hľadá spravodlivú odplatu za jeho vlastné, nesprávne predchádzajúce jednanie, pretože na základe princípu Spravodlivosti Najvyššieho musí každý z nás zaplatiť do posledného haliera za všetko zlé, čo kedysi vykonal.
Preto teda v utrpení, ktoré nás stretá a ktoré nemôžeme nijakým spôsobom zlúčiť s Láskou Najvyššieho musíme vidieť jeho Spravodlivosť. Spravodlivosť Stvoriteľa, na základe ktorej musíme, hoci niekedy aj veľmi bolestivo, prežívať všetky dôsledky nášho vlastného, predchádzajúceho nesprávneho jednania. Jednania, v ktorom sa naše myšlienky, naše city, naše slová, alebo naše činy v niečom protivili Božej Vôli, a teda boli zlé a nesprávne.
A negatívne dôsledky toho musíme potom na základe princípu Spravodlivosti Najvyššieho prežiť na vlastnej koži. Naplno prežiť na vlastnej koži, aby sme pochopili, že akékoľvek zlo, vykonané či už v myšlienkach, citoch, slovách, alebo činoch musí človeku priniesť iba zlo. Tak to vyžaduje Vyššia Spravodlivosť, ktorá každému neomylne prináša presne takú žatvu, aká bola jeho sejba.
Kto však koná dobro, koho myšlienky, city, slová a činy sú iba dobré a ušľachtilé, tomu sa naopak presne podľa toho istého zákona Spravodlivosti dostane iba dobra, šťastia a radosti.
Tam, kde teda človek uvidí niečo, čo sa nezlučuje s Láskou Najvyššieho nech hľadá jeho Spravodlivosť. Utrpenie stíhajúce ľudí je prejavom tejto Spravodlivosti, za ktorou musí človek hľadať odplatu za svoje vlastné, minulé pochybenia. Lebo za zlo nemožno očakávať nič iného ako zlo.
Keď teda vidíme nejakého trpiaceho človeka, keď ho vidíme plného bolesti, zlomeného a úbohého, mali by sme vedieť, že jeho stav, ktorý je nútený prežívať je iba nevyhnutným dôsledkom toho, že v minulosti nežil v nejakom smere správne a dobre. Že robil niečo, čo sa priečilo Vôli Najvyššieho a že za to teraz žne dôsledky.
Popri fyzickej, či akejkoľvek inej pomoci tomuto človeku by sa mu malo pomôcť aj tým, že sa mu povie pravda o podstate jeho utrpenia. Pravda o tom, že jeho utrpenie nie je dielom náhody, ale že je nevyhnutným dôsledkom jeho vlastného, zlého a nesprávneho jednania, priečiaceho sa Vôli Najvyššieho. Takýto človek by sa preto mal spätne pozrieť do svojej minulosti a pokúsiť sa nájsť svoju zlú vlastnosť, ktorou sa previnil. Mal by rozpoznať túto vlastnosť, či chybu a mal by sa ju snažiť odstrániť. Lebo každé utrpenie je v podstate iba zrkadlom, v ktorom dostávame príležitosť nahliadnuť na seba samého a spoznať svoje chyby, omyly, nedostatky a zlé sklony. Utrpenie nás k tomu nabáda a ukazuje nám k tomu cestu. Bez neho by to totiž väčšina z nás nikdy neurobila a naďalej by zotrvávala vo svojich chybách, omyloch a zlých sklonoch.
No a v tejto príležitosti spoznať prostredníctvom utrpenia svoje vlastné chyby a odstrániť ich sa skrýva milosrdenstvo. Milosrdenstvo dávajúce človeku novú šancu. Milosrdenstvo, ktoré je prejavom Lásky Najvyššieho a spočíva v prísľube nového, šťastnejšieho života, ktorý nás očakáva po spoznaní a odložení našich chýb, nedostatkov a zlých sklonov.
A na záver ešte jedna dôležitá skutočnosť. Nie všetko utrpenie v našom živote je prejavom Spravodlivosti Najvyššieho. Jestvuje totiž aj utrpenie, ktoré nám môžu spôsobiť ľudia na základe svojej slobodnej vôle. Utrpenie, ktoré spôsobujú jedni ľudia druhým iba na základe toho, že sa oni sami tak rozhodli. Že im to bolo umožnené prostredníctvom ich slobodnej vôle. Voči takémuto druhu utrpenia sa človek smie a má postaviť. Môže sa voči nemu brániť.
Naopak utrpenie, ktoré k nám prichádza z rúk Najvyššieho máme prijať a v jeho zrkadle hľadať a nájsť zlú vlastnosť, ktorú v sebe nosíme, ktorá nám naše utrpenie privodila a ktorú jen našou povinnosťou odstrániť.
Ako však rozlíšiť tieto dva druhy utrpenia? Poctivým nahliadnutím do seba samého a v prvom rade hľadaním svojich vlastných chýb! Toto vykonajme v prvom rade a o každom utrpení uvažujme predovšetkým ako o pohnútke k hľadaniu, nájdeniu a odstráneniu našich vlastných chýb. Jedine vtedy, ak by sme po poctivom a dôslednom hľadaní nič takéhoto nenašli, jedine vtedy môžeme pripustiť možnosť, že naše utrpenie je spôsobene zlou svojvoľnosťou iných ľudí.
Lebo človek má úplne opačnú tendenciu. Tendenciu hľadať chyby najskôr a predovšetkým v iných! To však nie je správne! Človek by sa mal naučiť hľadať chyby hlavne sám v sebe a až keby sa mu to ani po vážnom a poctivom hľadaní nepodarilo môže pripustiť, že sa na ňom dopustili krivdy iní ľudia, voči ktorým sa potom môže a má plné právo ohradiť.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
uživatel eliminován | 15. 07. 2014, 20:19:58
teda mezi náma, v čajovně se teda fajčí docela fest!984!
othon | 15. 07. 2014, 18:27:12 | více příspěvků | napsat uživateli
Cesta k tajomnej hĺbke bytia
Život človeka sa podobá hladine oceána. Hladine oceána, ktorá býva niekedy tichá a pokojná, niekdy rozčerená jemnými vlnkami, inokedy zase bičovaná dažďom, búrkou a obrovskými vlnami. Presne takýmto je i náš život s jeho pokojnými a tichými chvíľami, s jeho obdobiami životných vlnobití, či silných búrok.
Ak ale budeme pokračovať v našej paralele s oceánom mali by sme si uvedomiť, že skutočnou podstatou ohromného objemu vodstva oceána je trvalý mier. Lebo nech nech sa už na jeho hladine deje čokoľvek, dvadsať až tridsať metrov pod ňou pretrváva neustály, ničím nerušený pokoj, ticho a mier. V hĺbke svojej podstaty spočíva vodstvo oceána v pokoji a mieri bez ohľadu na to, čo sa momentálne deje na jeho povrchu.
No a s každým človekom je to presne takto isto. Lepšie povedané, môže a má to byť presne takto isto. V hĺbke bytia každého z nás sa totiž taktiež skrýva onen veľký, neotrasiteľný a ničím nenarušiteľný pokoj a mier, predstavujúci najhlbšiu podstatu našej osobnosti.
Je to pokoj a mier Boží! Pokoj a mier Najvyššieho, prebývajúci v najskrytejšom a najhlbšom vnútri bytia absolútne všetkého, čo jestvuje v tomto tvorení.
Áno, neotrasiteľný a ničím nenarušiteľný pokoj a hlboký mier Pána sa skrýva za všetkým, čo jestvuje. Za všetkým, čo jestvuje vo stvorení, podrobenom neustálej, vonkajšej premenlivosti foriem.
Avšak každý človek má schopnosť tak, ako potápač zostupujúci do hĺbky oceána zostúpiť do hĺbky pokoja a mieru vlastnej bytosti, ktorej najhlbšie vnútro je súčasťou nepochopiteľnej nesmiernosti hlbokého pokoja Najvyššieho. V nej smie blažene spočívať všetko, čo vzniklo rukou Stvoriteľa.
A práve toto je ono spočinutie duše, naplnenie duše, ktoré človek vo svojom živote márne hľadá a po ktorom celou svojou bytosťou podvedome túži.
Márne ho však hľadá preto, lebo ho hľadá na povrchu! Lebo ho hľadá na povrchu svojho bytia, v povrchnom, materiálnom živote na hladine oceána života, ktorá zostáva podrobená neustálej premenlivosti počasia.
Áno, človek sa so všetkými svojimi zmyslami, myšlienkami a citmi sústreďuje iba na to povrchné, na to hmotné, na to hmatateľné a viditeľné. Pre väčšinu ľudí na našej planéte nič iného neexistuje! Pachtia sa hmotnými a vonkajšími vecami podvedome dúfajúc, že im môžu priniesť duševné naplnenie, po ktorom hlboko vo svojom vnútri túžia.
Človek si myslí a dúfa, že keď dosiahne to alebo ono, že potom bude šťastný. Človek mylne dúfa, že šťastie, mier a pokoj mu môže priniesť honba za hmotnými a vonkajšími vecami. A tejto honbe za vlastným šťastím prostredníctvom získavania vonkajších vecí obetuje celý svoj život.
Ale vždy, keď dosiahne toho čo chcel napokon zisťuje, že mu to neprináša to šťastie a ten mier, ktorý očakával. Zisťuje, že naďalej zostáva duševne prázdnym a namiesto toho, aby sa nad všetkým hlbšie zamyslel sa bezbreho vrhá do ďalšieho získavania vecí, majetkov, peňazí, slávy a moci v presvedčení, že ak ich dosiahne, nájde napokon to, po čom vnútorne túži.
Nenásytnosť bohatých je v podstate prejavom vnútornej prázdnoty ich duší, ktorú sa snažia prehlušiť získavaním stále väčšieho a väčšieho bohatstva. Veľké a všeobecné pachtenie celého ľudstva iba po hmotných a materiálnych veciach je prejavom a zároveň dôkazom ich vnútorného nenaplnenia. Prejavom a dôkazom ich vnútorného hladu a smädu, ktorý im nedopraje pokoja. Je to ako keby sme sa chceli napiť z pohára, ktorému chýba dno. Vodu ním síce načrieme, ale k ústam prinesieme pohár vždy prázdny. Takto márne a pritom neúnavne sa snažíme uhasiť smäd svojej duše honbou po hmotných, povrchných a vonkajškových veciach.
A predsa tam, kdesi pod horúčkovitým vlnením povrchu života, tam pod hladinou oceána bičovaného búrkami prebýva neotrasiteľný, nemenný, večný a blažený pokoj Boží. Pokoj Najvyššieho, v ktorom hľadá spočinutie duša ľudská.
Áno, v hĺbke bytia každého z nás, tam hlboko pod povrchnosťou života sa nachádza to, po čom tak túžime. Veľký oceán pokoja, do ktorého sa môže ponoriť každý. Veľký oceán pokoja, ktorý pojme a prijme každého, kto po ňom zatúži a kto je v tomto smer ochotný vyvinúť i určitú nevyhnutnú námahu.
Oná nevyhnutná námaha spočíva v jeho úsilí o dobro, ušľachtilosť, spravodlivosť a ľudský prístup k druhým. Spočíva v jeho prostej, skromnosti a jednoduchej nenáročnosti, spojenej s úctou ku všetkým ľuďom a ku všetkému živému.
Lebo jedine takémuto človeku, ktorý usiluje o tieto cnosti sa môže podariť preniknúť k poznaniu najskrytejšej hĺbky vlastného bytia. Jedine takýto človek sa bude schopný ponoriť hlboko pod hladinu oceánu každodenného života a nájsť onen neotrasiteľný a blažený pokoj Pána, v ktorom spočinie jeho duša.
Takýto človek potom spozná život v celej jeho plnosti a všeobsiahlosti. Nech by ho už totiž od tejto chvíle postretlo čokoľvek, hoci aj tie najdivokejšie životné búrky, on nimi už nebude dotknutý, pretože vnútorne spočíva v hlbokom mieri práve tak, ako oceán.
Lebo takýto človek už stojí nad vecami a na všetko sa díva z nadhľadu. Je síce ponorený do víru života, ale zároveň akoby stál nad všetkým prostredníctvom svojho vnútorného ukotvenia v blaženej neotrasiteľnosti hlbokého pokoja Pána. Takýto človek získava vnútorný nadhľad nad úspechmi i neúspechmi, nad bolesťou i radosťou, nad životom, ba dokonca i nad smrťou! Všetko toto totiž vníma len ako nevyhnutnosť premenlivosti hladiny oceána, zatiaľ čo on spočíva hlboko pod jeho povrchom, v mieruplnej blaženosti a bezpečí pokoja Najvyššieho, ktorý je jeho domovinou. Ktorý je domovským prístavom korábu jeho duše.
Nešťastným a nenaplneným však zostáva každý, kto žije iba na povrchu a iba povrchom. Pre ktorého je život na povrchu všetkým a okrem neho nič iného neuznáva. Kto sa nerozpakuje používať i ciest zla a nečestnosti, ak mu môžu priniesť pozemský prospech a hmotné výhody.
Takýto človek je podrobovaný neustálej nevyhnutnosti zmeny všetkého, čo je na povrchu. Je podrobený neustálemu striedaniu chvíľ príjemných a nepríjemných, chvíľ radostných a neradostných, je podrobovaný zábleskom šťastia i úderom bolesti. Je podrobený rýchlemu a neustálemu striedaniu tohto všetkého tak, ako trstina závanom vetra. Je tomu vydaný absolútne napospas a v jeho duši niet nijakého pevného bodu, v ktorom by našla oporu. Jeho duša sa preto zmieta sem a tam v neustálych extrémoch a ubitá búrkami života hľadá mier a spočinutie. Je vnútorne nešťastná z toho, že ho nenachádza a táto ustavičná premenlivosť života na povrchu bytia bez pevnej vnútornej opory ju nakoniec celkom rozdrása a uštve na smrť. Život takého človeka sa podobá lodi, bezútešne blúdiacej po nekonečných diaľavách oceána života, aby sa napokon, v jednej z mnohých búrok rozbila na kusy o skaliská.
Hľadanie skutočnej plnosti života a pravej hĺbky bytia nie je teda pre nás iba nejakou teoretickou, filozofickou, alebo náboženskou otázkou. Hľadanie skutočnej plnosti života a pravej hĺbky bytia je pre nás otázkou života, alebo smrti! Života naplneného mierom Najvyššieho, alebo smrti v nekonečne prázdnej povrchnosti vlastného bytia.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
othon | 7. 07. 2014, 17:39:48 | více příspěvků | napsat uživateli
Tajomstvo skutočnej podstaty Stvoriteľa
Všetko vo stvorení má svoju formu. Svoju formu má človek, zviera, rastlina i kameň. A presne tak, ako je to tu v hmotnosti, tak je to aj v duchovnej ríši. Ba dokonca i v ríši božskej majú všetky bytosti tam jestvujúce svoju formu. Samozrejme, čím je úroveň vyššia, tým je forma dokonalejšia, ušľachtilejšia a éterickejšia.
Všetkým nám je napríklad známe, že v bezprostrednej blízkosti Tvorcu prebývajú bytosti zvané anjeli a archanjeli. Sú to nádherne sformované bytosti, ktoré majú krídla. Tieto krídla znamenajú, že sa bezvýhradne zachvievajú iba vo Vôli Najvyššieho.
Jediný, komu nemôžeme pripísať žiadnu formu je Tvorca sám. Jeho pravá podoba a bezbytostná podstata sa vymyká akejkoľvek chápavosti.
Z tohto dôvodu bolo v starom židovskom náboženstve zakázané zobrazovanie Stvoriteľa, pretože nakoľko všetko vo stvorení má svoju formu, bytosti žijúce v ňom majú sklon vnímať, predstavovať si, a teda aj zobrazovať Tvorcu taktiež v nejakej forme.
Je samozrejmé, že vo forme najkrajšej, najvyššej a najušľachtilejšej, akej sú schopní. Avšak žiaľ, v porovnaní s bezbytostným majestátom vševládneho Boha musí byť takéto vnímanie iba tragickým a úbohým znížením jeho skutočnej, nepredstaviteľnej veľkosti. Z tohto dôvodu je preto celkom oprávnene zakázané zobrazovanie a prestavovanie si Stvoriteľa podľa vlastnej fantázie a vlastných predstáv.
Dalo by sa však namietnuť, že napríklad Duch Svätý ako časť Stvoriteľa býva spodobený vo forme holubice, alebo tu máme fyzickú podobu Ježiša Krista, ktorý bol predsa Bohom. Ako sa vysporiadať s týmito skutočnosťami z hľadiska reality bezbytostnosti pravej Božej podstaty?
Pokiaľ sa chce Trojjediný a Najvyšší priblížiť svojim k tvorom, zostúpiť medzi nich a stať sa im zrozumiteľným, berie na seba vonkajší plášť – čiže formu. Môžeme to pripodobniť k hlbinnému potápačovi, ktorý musí mať na sebe hrubý, neforemný obal, aby bol vôbec schopný zostúpiť do životných podmienok, panujúcich na morskom dne. Živočíchy, žijúce v tomto prostredí vnímajú samozrejme iba túto vonkajšiu formu nevediac, ako vlastne v skutočnosti vyzerá človek vo vnútri skafandra.
Avšak človek zostupuje na morské dno v ochrannom obleku preto, aby vôbec obstál v extrémnych životných podmienkach tam panujúcich, kým Stvoriteľ zostupuje medzi svoje tvory, prijímajúc formu preto, aby ich nezničil žiarou svojej živej prítomnosti. Forma, ktorú na seba niekedy Stvoriteľ berie je teda spôsob, akým sa môže priblížiť svojim tvorom, žijúcim vo stvorení, ktoré je svetom foriem.
Avšak Tvorca sám vo svojej skutočnej podstate zostane každej sformovanej bytosti navždy nepochopiteľný, nech už sa táto bytosť nachádza v hmotnom svete, v duchovnej ríši, alebo v ríši božskej.
Každá sformovaná bytosť sa musí navždy uspokojiť s konštatovaním, že Boh Je! Je jedinou, nezávislou, nepochopiteľnou a večnou entitou, od ktorej je životne odvislé všetko sformované a ktorého pravú, bezbytostnú podstatu nebude môcť nikdy nijaká sformovaná bytosť vôbec pochopiť, pretože veľkosť Božia presahuje i tie najvyššie hranice jej chápavosti.
Jediný spôsob, akým sa môžeme a máme približovať k Tvorcovi predstavujú jeho Zákony, ktoré vládnu vo stvorení a ktoré sú prejavom dokonalej Vôle Najvyššieho. V týchto spravodlivých a zároveň láskyplných Zákonoch môžeme aspoň sprostredkovane poznávať veľkosť Božiu, ktorú v sebe skrývajú a odzrkadľujú.
Každá sformovaná bytosť, ktorá sa snaží Zákony Najvyššieho spoznávať a podľa nich žiť, žije v milosti Stvoriteľa, pretože týmto spôsobom prejavuje svoju lásku a svoju úctu k nemu. A láska, ochrana a milosť Zhora k nej bude prúdiť, aby poznala iba šťastie a radosť v jeho nádhernom stvorení.
Všetci tvoria, padnite na kolená a velebte svojho Boha, ktorý vás zahŕňa toľkými milosťami! Boha, ktorého skutočná podstata vysoko presahuje akúkoľvek vašu chápavosť! Boha, ktorého však aj napriek tomu môžete milovať a to tak, že sa budete snažiť poznávať jeho Vôľu a žiť podľa nej! Že sa budete snažiť poznávať jeho Zákony a žiť podľa nich! Ak budete takto činiť, požehnanie vševládného Tvorcu bude na vás spočívať a váš život sa naplní šťastím a harmóniou.
Ak ale ľuďom chýba šťastie a harmónia tak, ako je tomu dnes znamená to, že im chýba požehanie Najvyššieho. A chýba im preto, lebo nemajú chuť poznávať jeho Vôľu a žiť podľa nej. Lebo žijú iba podľa svojej vlastnej vôle a vlastných zákonov. A iba bieda, nešťastie, nenaplnenie a prázdnota bytia sú im za to trpkou odplatou.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
uživatel eliminován | 1. 07. 2014, 20:31:00
> othon tos nemusel opsat celou Bibli, stačil dát odkaz!1!
othon | 1. 07. 2014, 18:04:26 | více příspěvků | napsat uživateli
Strach z posledného súdu
Väčšina ľudí má strach zo svojej smrti a preto nechcú o nej ani len počuť. Mnohí veriaci majú strach z posledného súdu a preto tiež o tom nechcú nič počuť. Avšak naše naivné vyhýbanie sa nepríjemným skutočnostiam nemôže týmto nepríjemným skutočnostiam v nijakom prípade zabrániť. Budeme nimi konfrontovaní tak či tak, ibaže v prípade ustráchaného vyhýbania sa im absolútne nepripravení. A to bude len na našu vlastnú škodu, pretože ako sa hovorí, šťastie praje pripraveným.
Z tohto dôvodu by ľudia mali poznať pravdu. Pravdu o veľkom, prísnom a konečnom zúčtovaní, pred ktorý stojíme. O zúčtovaní vo stvorení, ktoré oddelí dobrých od zlých tak, ako sa oddeľuje kúkoľ od pšenice.
Že ide o vec vážnu a dôležitú dokazujú i evanjeliá. Lebo hoci slovo „evanjelium“ znamená „dobrá zvesť“, nebolo možné vyhnúť sa v nej množstvu zmienok o tomto dianí.
Už pred zahájením verejného účinkovania Ježiša Krista hovoril Ján Krstiteľ o sekere priloženej ku koreňom stromov a o tom, že bude vyťatý každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie. A príkladov či podobenstiev, kedy hovoril o týchto vážnych skutočnostiach samotný Ježiš je naozaj množstvo.
Za všetky spomeňme podobenstvo o rozumných a nerozumných pannách, z ktorých rozumné, čiže pripravené, alebo inými slovami spĺňajúce určité kritéria, budú začlenené medzi bytosti vo stvorení upotrebiteľné, kým nerozumné, čiže nebdelé a nepripravené, prídu o túto možnosť.
Alebo iné podobenstvo, v ktorom sa hovorí, že pri konečnom triedení pôjdu baránkovia – čiže dobrí do života a kozlovia – čiže zlí do záhuby.
A nakoniec, celé biblické zjavenie je predsa zakončené spisom s veľavravným názvom Apokalypsa. V ňom je tvrdými slovami opísaná perspektíva ľudstva, ignorujúceho zákony univerza.
Máme sa teda týchto vecí báť a vyhýbať sa im, alebo je omnoho rozumnejšie vážne sa nimi zaoberať a pripraviť sa na ne?
Ak totiž boli tieto skutočnosti ľudstvu sprostredkované práve takouto prísnou formou, tak v tom musíme hľadať nejaký, Svetlom chcený zmysel. A zmyslom toho je dôrazné upozornenie na to, čo nás čaká, ak sa nezmeníme a neprispôsobíme Vôli Stvoriteľa.
A zmenili sme sa? Žije ľudstvo podľa Zákonov Božích? Len sa pozrime vôkol seba, aká je realita. Na základe čoho máme právo dúfať, že sa vyhneme Bibliou predpovedaným udalostiam? Vari tých 2000 rokov od príchodu Krista nebol dostatočne dlhý čas na to, aby sme sa spamätali?
A keďže doba konečného zúčtovania sa stále viac približuje, nie je nič potrebnejšieho, ako hovoriť o týchto vážnych skutočnostiach. Aby sme sa v čase, ktorý nám ešte zostáva spamätali a vyšvihli na tú úroveň človečenstva, aká od nás bude v deň účtovania požadovaná. Buď to totiž dokážeme a uspejeme, ako tie múdre panny, alebo to nedokážeme a dopadneme ako panny nerozumné.
Posledný súd môžeme tiež pripodobniť maturitnej skúške. Vzorný študent, pravidelne sa pripravujúci na každý vyučovací deň s ňou určite nebude mať žiadne problémy. Menej vzorný študent, ktorý síce bral štúdium na ľahkú váhu, ale nakoniec si predsa len uvedomí vážnosť skúšky a napne všetky sily, aby zameškané dobehol, taktiež maturitu zvládne. Avšak ten, kto sa príliš nenamáhal počas celého štúdia a zotrvá vo svojej ľahkomyseľnosti až do poslednej chvíle, ten skúšku nezloží.
A tento posledný príklad ľahkomyseľného študenta je príkladom celého ľudstva, ľahkomyseľne a nepripravene kráčajúceho v ústrety „maturite“ vo stvorení, prehliadajúc a ignorujúc všetky upozornenia.
Najväčšou chybou, ba doslova previnením ľudí v tomto smere je ich ľahostajnosť. Ľahostajnosť a plytkosť ich prístupu k životu, k jeho pravým hodnotám a k naplneniu zmyslu vlastného bytia na zemi. Ich úsilie, túžby a ciele sa totiž v mnohom nelíšia od zvierat. A nakoniec aj zomierajú nevedomí ako zvieratá.
Ale človek je predsa len viac. Človek má stáť vo stvorení úplne vedome a v poznaní Zákonov, ktoré sú prejavom Božej Vôle napĺňať pravú hodnotu svojho človečenstva. Inak ho bude stíhať nešťastie za nešťastím, aby nakoniec všetko vyvrcholilo tak, ako je to zaznačené na posledných stránkach biblie v kapitole Apokalypsa.
Výstrahy formulované v Apokalypse však nie sú nemenným predurčením, ale iba varovaním pred tým, čo musí prísť, ak sa ľudstvo nevpraví do Zákonitostí Božej Vôle. Jedine keď toto dokáže, môže sa vyhnúť apokalypse.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
othon | 23. 06. 2014, 17:20:51 | více příspěvků | napsat uživateli
Duchovný rozmer života
Všetko vo vesmíre má svoje presne určené miesto, funkciu a opodstatnenie. Teda i duch a hmota. Jedno i druhé však musí stáť bezpodmienečne práve na tom mieste, aké mu z hľadiska Zákonitostí univerza prináleží a nie na inom.
Duch má byť v človeku, čiže v jeho hodnotovom systéme na najvyššom mieste a má mať vodcovskú úlohu. Samozrejme i hmota má svoj význam, pretože poskytuje priestor a možnosť pre pôsobenie ducha, ktorý sa môže plne rozvinúť iba pri jej formovaní a pretváraní. Takýto by mal byť ideálny stav!
V súčasnosti je to však žiaľ úplne obrátené, pretože ľudstvo nadradilo hmotu nad ducha. Inými slovami povedané to, čo malo slúžiť sa nám stalo modlou a vládcom a naopak to, čo malo vládnuť sa musí podriadiť a bolo zotročené.
Z hľadiska pravého účelu všetkých vecí vo stvorení však takýto stav pôsobí neprirodzene a groteskne asi tak, ako keby sme všetko, čo máme robiť rukami, robili nohami a zase to, čo máme robiť nohami, robili rukami. Samozrejme, tomu potom zodpovedajú aj výsledky takejto činnosti, ktoré sú neobratné, kusé a úbohé, čo pramení z našej neschopnosti využívať veci takým spôsobom, na aký boli v skutočnosti určené.
Človeku i ľudstvu musí vládnuť duch a nie hmota! To ale neznamená, že by ľudia mali ignorovať materiálnu stránku života, stať sa chudobnými, rozdať majetky a podobne. To je nezmysel! Každý človek má právo na materiálne dôstojný život, ale on sa mu ako taký nesmie stať prvoradým tak, ako je tomu dnes. Musíme postaviť na najvyššie miesto svojho ducha a nie hmotu, pretože inak sa stávame tragikomickou kreatúrou človeka, zotročeného hmotou a vo svojej hmotnej obmedzenosti vedúcou do istej záhuby život na našej planéte.
Ľudstvo totiž nemá ani len tušenia, ako by mohlo všetko vyzerať, keby sa duchovné princípy života nadradili nad hmotu. Keby k tomu došlo, život na tejto planéte by sa posunul na takú úroveň, z ktorej pri pohľade naspäť by sa nám dnešná doba zdala neuveriteľne úbohou, barbarskou a temnou podobne, ako keď sa my dnes pozeráme na život pračloveka.
Spomínanou vládou ducha je myslený súlad so svojim vlastným, najvnútornejším cítením, ako i súlad s duchovnými Zákonmi univerza. Je ale veľkou tragédiou, že duchovné Zákony univerza a náuky cirkví sú v súčasnej dobe dve úplne rozdielne veci.
Priam výstražným symbolom tohto vzájomného odklonu, ktorý bol značný aj už aj v minulosti, kým v dnešnej dobe je na svojom vrchole zostáva známa skutočnosť spred 2000 rokov, kedy bol veľký Učiteľ, hovoriaci ľudstvu o fungovaní Zákonov univerza formou, prispôsobenou ich vtedajšej chápavosti prenasledovaný a nakoniec aj zavraždený práve kňazskou elitou vtedajšej cirkvi.
Prečo asi? V podstate každý náboženský systém vznikol na zdravom základe poznania o Zákonitostiach vo stvorení, prinesených v rozličných dobách k tomu určenými jedincami. Čistota tohto poznania však bola veľmi skoro zakalená pridávaním ľudských názorov, prianí a dogiem, až sa v ňom behom času úplne stratilo pôvodné, zdravé jadro. Potom sa samozrejme mohlo stať, že veľký Učiteľ, snažiaci sa reformovať židovské náboženstvo, hovoriaci o Zákonoch univerza, nadväzujúc na pôvodné, čisté a správne, Mojžišom položené základy nebol pochopený, ale naopak, prenasledovaný a zavraždený ako rúhač a nepriateľ Pravdy. On ale nikdy nebol nepriateľom zdravého jadra čistej, pôvodnej náuky, ale iba všetkých, do nej vnesených, ľudských nánosov a pokrivení.
No a žiaľ, ľudia sa v tomto doposiaľ nezmenili. V behu stáročí sa i samotné kresťanstvo vzdialilo od pôvodného, čistého poznania o Zákonitostiach univerza, prinesených Kristom. Aj ono už v súčasnej dobe obsahuje množstvo ľudského chcenia, ľudských predstáv a neživých dogiem, priečiacich sa zákonitému dianiu vo stvorení. A tento rozpor medzi Pravdou samotnou a dnešnou náukou kresťanských cirkví mnohí, ešte zdravo cítiaci ľudia vnímajú a keďže sa nechcú podrobiť slepej viere a zaprieť svoje vnútorné tušenie, radšej z cirkví odchádzajú a stávajú sa materialistami. Materialistami, brojacimi proti cirkvi, proti Tvorcovi i proti všetkému duchovnému, neuvedomujúci si však skutočnú príčinu svojho skepticizmu.
Medzi takzvanými materialistami je množstvo hodnotných, samostatne uvažujúcich, duchovne zrelých ľudí, ktorí práve pre svoju duchovnú vyspelosť odmietajú slepo veriť pokriveným náukám súčasných cirkví. A túto skutočnosť u nich možno považovať za niečo veľmi pozitívneho. Negativita ich postoja však spočíva v tom, že pre nesprávne, pokrivené ľudské názory, nachádzajúce sa v cirkvách zavrhli duchovno ako také a stali sa jeho nepriateľmi.
Zostáva však nepopierateľným faktom, že život vo stvorení má duchovný rozmer, zmysel a účel, ktorý môže byť dosiahnutý iba zachvievaním sa každého jedinca v súlade so Zákonmi univerza, ako i v súlade so svojim najvnútornejším cítením. A preto je životnou nevyhnutnosťou každého z nás poznávať tieto Zákony, avšak v ich čistej, pôvodnej, ľuďmi neskrivenej podobe.
Povinnosťou každého z nás je stať sa duchovnou bytosťou, vernou svojmu cíteniu, pre ktorú je to duchovné prvoradé a to hmotné až druhoradé. Našou povinnosťou je stať sa duchovnou bytosťou, znalou Zákonov univerza a žijúcou podľa nich. Jedine týmto spôsobom môžeme totiž naplniť skutočný zmysel nášho života, ktorý je výsostne duchovného druhu.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Reditel_zemekoule | 16. 06. 2014, 18:35:10 | více příspěvků | napsat uživateli
!876! chuť zabíjet, okrádat a ovládat je stará jako lidstvo samo !876!
othon | 16. 06. 2014, 17:48:26 | více příspěvků | napsat uživateli
Vítězství! Vítězství! Vítězství!
I stalo se, že pět králů postavilo pět armád se silou šest set tisíc bojeschopných mužů a vytáhli na Izrael, aby ho zničili. Izraelité však dokázali shromáždit pouze čtyřicet tisíc bojovníků. Když se to národ dozvěděl, vrhl se na obličej před Hospodinem a prosil o svou záchranu.
I vyslyšel Hospodin jeho volání a poslal za nimi svého proroka. Ten jim řekl: Vězte, že já Hospodin, Pán zástupů vám vydám nepřítele do vašich do rukou. Ale abyste nemohli říci, že to vy sami jste zvítězili, abyste pochopili, že já budu bojovat za vás a já sám vám přinesu vítězství proveďte toto: Ať vaši velitelé stovek a tisíců řeknou svím bojovníkům, ať odejde domů každý, kdo ve svém srdci přechovává úzkost a strach před nepřítelem. A velitelé stovek a tisíců předstoupili před své muže a řekli jim to. I domů odešlo pětadvacet tisíc z nich.
A Pán k Izraeli opět promluvil ústy proroka: Ještě stále je vás tolik, že byste si snad mohli myslet, že to vy sami jste zvítězili. Proto proveďte toto: Vydejte se na pochod a po prvním dni pochodu se utábořte při hraniční řece. Velitelé stovek a tisíců ať pak dobře pozorují své muže, jak budou pít z řeky. Všechny, kteří se skloní a budou pít přímo z ní pošlete domů a ponechte si pouze ty, kteří si budou vodu nabírat do rukou. A těch, co pili z rukou bylo tři sta.
A tehdy jim Pán ústy proroka řekl: Toto je počet mužů, s nimiž vám získám vítězství. Udělejte proto toto: Těch tři sta mužů nechť vezme trouby a v hluboké noci obklíčí nepřátelský tábor. V dohodnutý čas ať začnou všichni najednou troubit. A tehdy já Hospodin, budu bojovat za vás a přinesu vám vítězství.
I obklíčili Izraelité nepřátelský tábor a ve stanovený čas začali všichni najednou mocně troubit na své trouby.
V táboře nepřítele se strhl divoký zmatek a všude se ozývalo volání: Izraelité jdou na nás! Bojovníci pěti armád, které navázaly spojenectví tasili zbraně, avšak ve tmě, zmatku a hrůze pobíhajíc sem a tam se zabíjeli navzájem myslíc si, že je to nepřítel.
A když nastal den, uviděli Izraelité dílo zkázy. Celý tábor byl pokryt hromadami mrtvol. Takto v ten den vybojoval Hospodin, Pán zástupů, velké vítězství pro Izrael.
A padl národ na tvář před Hospodinem a děkoval mu, chválil ho a velebil ho.
Proč si mají lidé dneška opět připomenout právě tento příběh z dávné minulosti?
Protože dnešní lidé musí vědět, že horlivost Hospodina, Pána zástupů v jeho hájení pravdy a spravedlnosti doposud neustala! A nezanikla ani síla jeho mocného ramene, kterým se Pán rozhodl vybojovat velké vítězství Světla na této zemi. Neboť je Vůlí Hospodina, aby dobro, spravedlnost a Světlo na zemi zvítězili. A není ničeho, žádné moci a žádné síly, která by se mohla protivit, nebo účinně postavit na odpor vůči jeho Vůli.
Mocné, pevné a nepřemožitelné se zdají být pozice temnoty a zla na této zemi. Na zemi, prorostlé chamtivostí, nečestností, lží, podlostí, nepřejícností, egoismem, nelidskostí, nemorálností, nečistotou a zvrhlostí. Jsou mnozí, kteří říkají, že tomu tak vždy bylo a že tomu tak i vždy bude, že si s tím nikdo neporadí a proto je třeba se přizpůsobit.
Zlo a temnota vítězoslavně ovládají vše, avšak na zemi, ba ani v celém vesmíru není síly, která by se mohla postavit a která by mohla čelit moci ramene Hospodina, Pána zástupů. Žádná přesila a žádná převaha tu celkem nic neznamenají!
Temnota a zlo, zalezte pod zem a ukryjte se do skal, protože se přiblížil hrozný den hněvu všemohoucího Boha!
Temnota a zlo, zalezte pod zem a ukryjte se do skal, protože se přiblížil den, ve kterém Pán vyděsí zem.
Ale ať by se temnota a zlo skryli kdekoliv, dosáhne je ruka Pána a rozdupe je, rozdrtí a roztříští tak, jako když někdo v hněvu roztlouče hliněný hrnec. Na padrť a na prach, že z něj nezůstane ani jen jediný střípek.
Vězte proto, že čím temnější a černější je noc temnoty a zla na této zemi, tím více se přibližuje ráno. A hle, už jsou zde ranní červánky úsvitu nového dne velkého vítězství Světla na zemi.
Vítězství! Vítězství! Vítězství!
O vítězi je už dopředu jisté. O vítězi nemůže být ani jen těch nejmenších pochyb! Jedinou velkou otázkou zůstává, kdo z lidí se stane tohoto vítězství hoden. Kdo z lidí bude smět být ve svém úsilí o dobro započítán mezi oněch pomyslných třista spravedlivých, kterým Pán silou svého ramene vydobije velké vítězství Světla na zemi.
Nemysleme si však, že při tom bude rozhodovat, jakého jsme vyznání, k jaké církvi nebo k jakému duchovnímu směru patříme. Toto vše nic neznamená a není vůbec podstatné. Oko Pána bude totiž hledět pouze na čistou, čestnost a spravedlnost naší duše a našeho srdce. Toto je to rozhodující!
Kdo miluje Pána, toho i Pán miluje. Kdo však opovrhuje Pánem tak, jak je to dnes ve světě běžné, tím nakonec i on opovrhne.
Což však znamená milovat Pána? Znamená to poznávat jeho Vůli a jeho Zákony. Znamená to žít podle jeho Vůle a jeho Zákonů. Jedině ten, kdo takto činí, miluje svého Pána a proto jedině on může počítat s jeho pomocí, podporou a požehnáním ve dnech, které se blíží. Ve dnech, ve kterých bude každý člověk bez podpory, pomoci a požehnání Hospodina ztracený.
I stalo se, že jistý prorok se svým služebníkem vešli do jednoho města. V noci však toto město obklíčil nepřítel. Když se ráno prorokův služebník probudil a uviděl k čemu došlo, utíkal za svým pánem a řekl mu: Zle je s námi, město obklíčil nepřítel!
Prorok mu ale odpověděl: Neboj se, neboť těch, co jsou s námi je mnohem víc. Pak se prorok v modlitbě obrátil k Pánu a řekl: Pane, dej ať se mu otevřou oči. A jeho služebníku se otevřely oči a on uviděl nespočet bojovníků Světla na ohnivých vozech.
Nebojme se tedy! Dobro na této zemi je mnohem silnější, i když se to navenek nezdá. Nespočetné zástupy bojovníků Světla již obklopují zem a v ohlušujícím hlaholu zvonů zní mocné volání:
Vítězství! Vítězství! Vítězství!
Naše přesvědčení, síla našeho přesvědčení ve vítězství Světla na zemi ať se proto pro nás stane jistotou! Neboť velikost, moc a síla Hospodina, Pána zástupů je nepředstavitelná a je šílencem a bláznem ten, kdo doufá, že se jí bude moci donekonečna protivit.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
othon | 3. 06. 2014, 16:42:25 | více příspěvků | napsat uživateli
O nebezpečenstve, číhajúcom na bohatých
Je známe, že vyspelé štáty sa na celosvetovej ekonomickej produkcii podieľajú 20. percentami a ostatný svet 80. percentami. Avšak úžitok z tohto potenciálu je úplne obrátený. Vyspelé štáty si z neho odkroja pre seba 80 percent, kým ostatnému svetu sa ujde iba zvyšných 20 percent.
A podobný, nezdravý model vládne aj v našej spoločnosti, v ktorej sa čoraz viacej rozmáha arogantnosť bohatých, majetných a vplyvných. Nevyváženosť prerozdelenia všetkými ľuďmi vytvorených prostriedkov nemôže nechať ľahostajným žiadneho človeka so zmyslom pre spravodlivosť, ktorý by však nemal zostať iba pri kritike, ale mal by sa sám pričiniť o hľadanie ciest k zmene a zlepšeniu situácie.
Čo je však príčinou tohto stavu? Je to predovšetkým žalostne absentujúca, elementárnym spôsobom ľudská snaha ...pomáhať blížnemu! Práve v tomto možno hľadať jadro celého problému. Jadro problému, spočívajúce v celospoločenskom preferovaní nie tej najzákladnejšej ľudskej vlastnosti, spočívajúcej v pomoci blížnemu, ale predovšetkým v uprednostňovaní „šikovnosti a úspechu“ založenom len a len na schopnosti získavania peňazí. „Šikovnosti a spoločenského úspechu“ merateľných iba výšku konta, luxusnými domami, dovolenkami, či autami.
A väčšina ľudí, uznávajúca podobné „ideály“ a investujúca všetko svoje životné snaženie do získavania peňazí zostáva chladnou voči pojmom, ako je porozumenie, úcta a súcit k blížnemu, ktorý nie je snáď až tak „šikovný a úspešný“, ako oni sami. Niet totiž miesta, vôle ani času pre nejaké porozumenie, úctu a súcit k iným, pretože nech už má človek akokoľvek tučné konto, stále sa dá byť ešte bohatším, nech už má akokoľvek moderné auto, o rok, o dva je už staré a treba ho vymeniť, a tak ďalej. Nenásytným túžbam ľudí, ktorí boli vtiahnutí do kolotoča mamonu niet konca.
No a naša spoločnosť sa tvári, že takýto spôsob myslenia je úplne v poriadku a že čím viac budeme mať „bohatých a úspešných“, tým bude spoločnosť lepšia, krajšia a spokojnejšia. Jednoducho, podobný trend sa vo všeobecnosti považuje za zdravý a úplne normálny.
Ale opak je pravdou! Ide tu o jednanie, ktoré je v rozpore s vyššími, univerzálnymi zákonitosťami, čo musí mať zdrvujúci a tragický dopad na každého, kto jedná v duchu takýchto „hodnôt“. Už totiž veľmi dávno bolo na adresu podobných ľudí povedané, že skôr prejde ťava uchom ihly, ako bohatý do kráľovstva nebeského. Tým bolo všetkým, v súčasnom ponímaní „úspešným“ ľuďom jasne dané najavo, že nesprávny – čiže iba čisto egoisticko hmotársky prístup k životu sa im nakoniec stane prekliatím, lebo ich najvyšším ideálom bol vždy iba vlastný, osobný hmotný prospech a celoživotná honba za ním.
„Beda vám, čo sa teraz smejete, lebo budete plakať! Beda vám, čo ste sýty, lebo budete hladovať!“ – znie opäť výstražný hlas, určený všetkým „bohatým a úspešným“, ktorí snáď ani v tom najhoršom sne netušia, že v najúbohejších bezdomovcoch môžu vidieť obraz seba samých po odchode z hmotného tela. Lebo keďže ich celoživotné úsilie bolo iba hmotného druhu, so zameraním na získavanie iba čisto osobného, materiálneho prospechu, prichádzajú väčšinou na „druhú stranu“ s prázdnymi rukami, ako tí najbiednejší žobráci.
Títo úbohí bohatí a majetní ľudia by preto mali byť pravdivo informovaní o skutočnostiach, presahujúcich hmotnú rovinu bytia, aby si uvedomili, že pozemskou „šikovnosťou“ v nadobúdaní majetkov nie je možné uplatiť, obísť ani oklamať vyššie zákony, ktoré skôr alebo neskôr namerajú každému presne podľa jeho skutočnej vnútornej hodnoty a síce, hlavne a predovšetkým podľa jeho vzťahu k ostatným ľuďom.
Na základe tohto poznania vyšších zákonitostí, vládnucich vo vesmíre by snáď mohlo dôjsť k zmene myslenia aspoň niktorých z tých, ktorí sú opantaní egoizmom a hmotárstvom. K zmene tých, v ktorých sa ešte našla aspoň štipka citu a ktorí preto prostredníctvom svojho znovu prebudeného súcitenia s blížnymi začnú zhromažďovať „kapitál“ aj na „druhom brehu“, kam jedného dňa bude musieť odísť aj ten najbohatší.
Zmena myslenia ako dôsledok poznania toho, čo ma čaká, ak premrhám svoj život iba v hmotnom a materiálnom poblúznení! To je to, k čomu by mali dospieť tí, ktorí sa nachádzajú v nebezpečí bohatstva. Mali by pochopiť, že najvyššou hodnotou života nie je honba za majetkami a peniazmi, ale miera prejaveného súcitu a ochoty pomáhať blížnym. Títo ľudia by sa mali začať zaujímať o to a snažiť o to, ako by mohli byť, či už prostredníctvom svojich hmotných prostriedkov, alebo svojich osobnostných predpokladov nejako nápomocní k pozdvihnutiu kvality života blížnych.
Nie je tým samozrejme myslené jednorázové rozdanie všetkého čo majú. To by bolo absolútne nesprávne! Človek však nesmie byť celý život upriamený len k svojmu osobnému prospechu, ale musí mať na zreteli i prospechu svojho okolia a svojich blížnych. Lebo kto veľa dostal, od toho aj bude veľa požadované.
Zmena myslenia! Zmena myslenia spoločnosti, podnikateľskej sféry, bankového sektoru, vlády, rôznych úradov, inštitúcií a podobne. Títo ľudia musia byť konfrontovaní s pravdou. S realitou takou, aká skutočne je a nie ako by ju oni sami radi videli, aby sa každý z nich mohol rozhodnúť, či zostane aj naďalej verný hrabivým a egoistickým „ideálom“ dnešnej doby, alebo sa stane človekom, uvažujúcim po novom. Človekom, využívajúcim svoje schopnosti, svoje úsilie nie len na úzko osobné a egoistické účely, ale ku prospechu všetkých a k pozdvihnutiu spoločnosti.
Ak sa totiž práve takýmto nestane, jeho ďalší osud na takzvanom „druhom svete“ bude tak hrozný, že si to nedokáže predstaviť ani vo svojom najhoršom sne. A to je ono veľké, tajomné, skryté, ale nanajvýš reálne nebezpečenstvo, ktoré číha na všetkých majetných.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
EL.pH | 26. 05. 2014, 17:12:23 | více příspěvků | napsat uživateli
> othon
Hele ohone, nespamuj tu s těma sračkama. !24!
othon | 26. 05. 2014, 16:58:23 | více příspěvků | napsat uživateli
A nakoniec príde bolesť a utrpenie...
V poslednej dobe som začal prichádzať vo zvýšenej miere do styku s utrpením. Nie snáď so svojim vlastným, ale s utrpením druhých ľudí na sklonku ich života. Je totiž niekedy veľmi bolestné, smutné a poľutovaniahodné ako tragicky končia mnohí ľudia svoju životnú púť. Môže byť však užitočné poučiť sa z ich zlého osudu a zariadiť si svoj život tak, aby nás samotných nič podobného nemuselo nikdy postretnúť.
Lebo je naozaj hrozné, keď vidíme blízkeho človeka postihnutého ťažkou chorobou, ktorá sa dostala až do takého štádia, že niet pomoci. Do štádia, kedy zostáva už len bezvýchodiskové utrpenie, tlmené utišujúcimi prostriedkami. Keď zostáva už len bezvládne čakanie na smrť. Je hrozné, keď najbližší príbuzní takéhoto človeka musia konštatovať, že už by bolo pre neho i pre všetkých ostatných najlepšie, keby sa toto utrpenie skončilo a čo najskôr prišiel milosrdný koniec.
Toto je však len jedna strana mince. Druhou stranou je pohľad do minulosti dotyčného človeka a pochopenie toho, že by to v jeho živote vôbec nemuselo dospieť až k takémuto koncu, keby bol žil inak. Pochopenie, že to, čo musí teraz prežívať je iba nevyhnutným a logickým dôsledkom toho, ako žil.
Pozrime sa preto teraz na jeden konkrétny príklad človeka, so zlými stravovacími návykmi. Človeka, ktorý bol zdravý, fyzicky silný a mal veľmi dobré trávenie, takže si mohol dovoliť jesť množstvo ťažkých a mastných jedál a to vo veľkom množstve. Takto všetko fungovalo celé desaťročia.
V poslednej tretine jeho života sa mu syn oženil so ženou, ktorá bola zástankyňou zdravej výživy. Nevesta sa so zhrozením pozerala na katastrofálne stravovacie návyky svojho svokra a snažila sa mu vysvetliť, že to, ako sa stravuje je maximálne nesprávne. Ale on sa iba zasmial a šiel si svojou cestou.
Avšak čím bol starší, tým viac sa začali hlásiť rôzne zdravotné problémy. On však odmietal vidieť spojitosť medzi svojimi zdravotnými problémami a spôsobom svojho stravovania. Ale keďže stále zhoršujúcu sa situáciu bolo treba nejakým spôsobom riešiť, začal navštevovať lekárov a užívať veľké množstvo liekov. Jeho organizmus, stále zaťažovaný nesprávnou stravou a navyše i množstvom liekov však už dlho nevydržal. Nastali silné zažívacie problémy, zvracanie a rapídne chudnutie. Až nakoniec lekári diagnostikovali zákernú chorobu v takom vysokom štádiu, že už nebolo pomoci. Zostala už len bolesť, morfium a čakanie na smrť.
Hrozný bol pohľad na toho človeka v posledných chvíľach jeho života. Avšak zároveň si každý, kto dotyčného dobre poznal musel uvedomiť, že vtedy, keď bol ešte pri sile a mohol mnohé, ba takmer všetko zmeniť, vtedy bol neprístupný voči každému napomínaniu a upozorňovaniu. A preto to s ním napokon dospelo tam, kam to dospelo.
Tento človek nakoniec narazil na pravdu! Narazil na to, že okolo nás predsa len existujú určité zákonitosti, ktoré musíme rešpektovať. Ak ich nerešpektujeme a ignorujeme, môžeme tak činiť určitý kratší, alebo dlhší čas, ale nikdy nie natrvalo. Raz predsa len nakoniec narazíme na, nazvime to zákonitosti pravdy a môže sa stať, že túto zrážku neprežijeme.
No a vo chvíli, keď k dôjde k nevyhnutnému nárazu a na človeka sa zrazu všetko zosype, vtedy mnohokrát ľudia zvyknú vravieť: aký dobrý človek to bol a pozrite, ako to s ním dopadlo!
Áno, môžeme byť hoci aj veľmi dobrými ľuďmi, ak však v niečom prekračujeme zákonitosti, ktoré fungujú okolo nás, raz nakoniec musíme naraziť na to, čo a dá nazvať pravdou. Pravdou, ktorá od nás požaduje, aby sme ju rešpektovali.
Veci sa totiž majú tak, že Láska Božia nám dáva milosť žiť tu na zemi a v tomto stvorení. Spravodlivosť Božia nám však vystaví účet za to, akým spôsobom sme žili. Ako a na čo sme využili milostivý čas Lásky. Či sme ho využili správne a to našou snahou o poznanie zákonitostí univerza a snahou o život v súlade s týmito zákonitosťami. Alebo či sme ho zneužili tým, že sme tieto zákonitosti nechceli spoznávať, ignorovali sme ich a nezaujímali nás, pretože my sme si chceli žiť iba podľa seba a podľa toho, čo sme my osobne považovali za správne.
Avšak zákonitosti univerza, o ktorých tu hovoríme predstavujú Vôľu Toho, kto ich do chodu a fungovania stvorenia vložil. Predstavujú Vôľu Stvoriteľa, ktorá je v jeho stvorení smerodatná a určujúca. A je povinnosťou každého tvora žijúceho vo stvorení túto Vôľu spoznávať a žiť s ňou v súlade.
No a do tejto Vôle možno zahrnúť zákonitosti nášho hmotného sveta, zákonitosti nášho fyzického tela, ako i zákonitosti duchovné, ktorým podlieha náš vnútorný život, čiže naše cítenie a myslenie. Toto sú tri oblasti života, v ktorých sa musí človek naučiť rešpektovať Vôľu Stvoriteľa.
Avšak tak, ako sme si ukázali na príklade jedného ľudského osudu na začiatku, do fungovania všetkých týchto zákonitostí je vpísaná Božia Láska a Božia Spravodlivosť. Božia Láska, dávajúca čas a príležitosť k pochopeniu a včleneniu sa do súkolesia hmotných a duchovných zákonitostí univerza a Božia Spravodlivosť, ktorá požaduje účet za to, akým spôsobom bol tento čas milosti využitý. Či správne, v pokore poznania a podvolenia sa, alebo nesprávne v svojvoľnosti a ignorancii. V tom prvom prípade to potom človeku prináša šťastie, blaho a mier a v tom druhom prípade bolesť, utrpenie a záhubu.
V jednej múdrej knihe je napísané, že všetko na svete má svoj čas. Že je čas sejby a čas žatvy. Čas milosti a čas odplaty. Čas lásky a čas spravodlivosti. Čas hospodárenia a čas skladania účtov.
Ten, kto sa snažil poznávať a žiť v súlade so zákonitosťami hmotného sveta, so zákonitosťami vlastného fyzického tela ako i so zákonitosťami duchovnými, ktorým podlieha naše cítenie a myslenie, ten sa báť nemusí. Jeho žatva bude dobrá, pretože dobrou bola i jeho sejba.
Ten však, kto sa nesnažil poznávať a nežil v súlade so zákonitosťami hmotného sveta, so zákonitosťami vlastného fyzického tela, ako i so zákonitosťami duchovnými, ktorým podlieha naše cítenie a myslenie nech sa právom obáva. Lebo jeho sejba nebola dobrá a preto nemôže byť dobrou ani jeho žatva.
Takýto človek si totiž sám sebe nachystal cestu utrpenia. Utrpenia, ktoré neraz až drása srdce, avšak žiaľ utrpenia, ktoré si tento človek právom zaslúžil. Inak by totiž ku nemu účinkami dokonalých a spravodlivých zákonov univerza nikdy nemohlo prísť.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
smilan4 | 10. 02. 2014, 17:02:06 | více příspěvků | napsat uživateli
Kritika ženského odívání
To, jakým způsobem se žena odívá, velmi výrazným způsobem ovlivňuje její okolí a zpětně i ji samotnou. Ba dokonce její vlastní osud! Jedním z takových příkladů je jistá míra propojení vlivu kvality odívání ženy na kvalitu navazování její známostí a partnerských vztahů.
Vezměme si nejdříve ženu cudně a ušlechtile oděnou, která je v dnešní době spíše výjimkou. Ženu, která se navenek nesnaží působit smyslně a vyzývavě, jak je to v současnosti zažité, ale která naopak kultivovaností svého oděvu dává do popředí především duševně - duchovní podstatu své osobnosti.
Žel, dnešní dívky a mladé ženy však dávají svým způsobem odívání do popředí především tělesnou a smyslovou složku vlastní osobnosti, což samozřejmě musí mít a také má značný vliv i při navazování vztahů.
Mladí muži se totiž nechávají výrazně ovlivňovat povrchem a smyslností. Hledí více na kvality zevnějšku, jak na kvality vnitřní. Pokud k tomu připočteme věkem ještě duševně nevyzralou osobnost, neštěstí je na světě.
Povrchnost a preferování nesprávných, prvoplánově vnějškových hodnot při výběru partnera má pak za následek to, že se po určitém čase objeví nepřekonatelný problém absolutního duševního nesouladu. Partneři zjišťují, že kromě tělesné, mužsko - ženské přitažlivosti jich téměř nic nespojuje. V ničem si nerozumějí a duševně jsou si zcela vzdáleni. Nakonec se takový vztah rozpadá a pokud jsou v něm i děti, je to o to horší.
Proto je třeba zdůraznit, že základem zdravého a opravdivého celoživotního vztahuje může být pouze hluboký duševní soulad dvou lidí. Ale vytvoření takového harmonického vztahu, který nestojí pouze na vnějším vzhledu, ale především na totožných vnitřních hodnotách a kvalitách může každá žena značnou měrou přispět i kvalitou svého odívání.
Pokud se však žel ženy dneška oblékají jako nevěstky, není pak divné, že ztroskotává jeden vztah za druhým. Samozřejmě, ne že by právě toto byla jediná příčina, ale každopádně je to jednou z příčin. Jednou z kapek, která může nakonec přispět k tomu, že pohár přeteče.
Příkladem takového povrchního trendu je image podnikatele, který by měl vlastnit kromě pěkného a silného auta i pěknou ženu. No a tato hezká žena si ve své povrchnosti neuvědomuje, že mnohdy i ona sama bude jednou stejně, jako ojetina vyměněna za novější a krásnější model.
Zkusili jste se třeba někdy podívat kritickým okem na obsah některých ženských časopisů? Dívkám a ženám jsou v nich poskytovány "odborné" rady, jak se mají udělat žádoucí pro muže, jak se oblékat a co kombinovat, aby to co nejrafinovaněji ovlivňovalo jejich smysly. Tyto časopisy v podstatě vyzdvihují především živočišnost, povrchnost a tělesnou smyslnost. Vyzdvihují ženu pouze jako sexuální objekt, protože ideálem ženy dneška je být "sexy".
O nějaké duši, duševních kvalitách a duševní kráse, která dokáže zušlechtit a prozářit ženu i bez armády kosmetiků, vizážistů, kadeřníků a zvrácených představ takzvaných módních tvůrců, o takových opravdových vnitřních kvalitách a jejich dosahování se v těchto časopisech nenachází ani zmínky.
Avšak ve skutečnosti by právě v časopisech určených ženám a pro ženy měla být v první řadě řeč o vyšších duševních hodnotách, o které je třeba se snažit a které mají schopnost učinit ženu každého věku půvabnou a krásnou v ušlechtilém slova smyslu. Právě toto by mělo být hlavní obsahovou náplní ženských časopisů.
Žel, to co se jim nabízí v současnosti je nejednou až odpuzující. Je to jed, rafinovaně vypočtený pouze na vnější efekt. Jed, který otravuje vnitřní, duševní život dívek a žen do takové míry, že před zraky mužů dobrovolně devalvují svou lidskou důstojnost. Pro každou, ještě zdravě cítící ženu je proto prohlídka současných časopisů, určených "pro ženy" doslova poskvrněním, protože se jim v nich kromě vyzvedávání vyzývavé smyslnosti nenabízí téměř nic jiného.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
dzejzou | 5. 02. 2014, 23:38:49 | více příspěvků | napsat uživateli
Ozaj kamo, teraz si mi otvoril oči, od teraz žiadny alkohol! !20!
evzen-onegin | 5. 02. 2014, 23:31:17 | více příspěvků | napsat uživateli
Já bych chtěl, abych byl Predátor. Ten brutus chlápek, co loví lidi. No a lovil bych.
Krásná představa. Zajímavé, jak rozdílné sny lidé mají.!439!
prcek._ | 5. 02. 2014, 22:25:02 | více příspěvků | napsat uživateli
Ocuj, ale ja sa domnievam, ze fajcit by si mal prestat ty, lebo vela lasky Vam Slovakum neprospievá ak by malo !1250!.
smilan4 | 4. 02. 2014, 16:41:49 | více příspěvků | napsat uživateli
Životní potřeba svěcení svátečního dne!
Lidé jsou vzdáleni od správného pochopení a tím i od plnění desatera přikázání, protože mají tendenci přizpůsobovat si je své pohodlnosti. A tak je to i s tím třetím, při kterém je většina věřících přesvědčena, že mu dostatečně učinili zadost svou účastí na nedělní pobožnosti.
Nicméně tento přístup je pouze svědectvím jejich velké povrchnosti a pohodlnosti, protože samotná účast na pobožnosti nám nikdy nemůže posvětit den sváteční!
Účast na pobožnosti je tím nejlepším předpokladem pro to, abychom sváteční den mohli správně posvětit, avšak toto musíme učinit jen my samotní! Každý sám za sebe! Ve skutečnosti jedině člověk sám může posvětit den sváteční! Nemůže to za něj udělat ani kněz a není to vybaveno ani jeho účastí na pobožnosti.
V čem tedy spočívá ono posvěcení? V zastavení, v tichu a zamyšlení se nad svým životem během uplynulého týdne. Ve vnitřním pohledu dozadu na všechna zásadní rozhodnutí, které jsme v týdnu udělali a to ve vztahu k Vůli Stvořitele. V posouzení toho, v čem byly naše činy v souladu s Jeho Vůlí a v čem jsme se od ní odchýlily.
Posvěcení svátečního dne tedy spočívá v povinnosti, abychom minimálně jednou do týdne, v den pracovního klidu který nám k tomu poskytuje časový prostor, podrobili sami sebe kritické analýze, uvážili naše klady i zápory a vytyčili si správný směr, kterým bychom se měli ubírat v příštích dnech. Směr, který by měl být samozřejmě v souladu s Vůlí Nejvyššího.
A pokud budeme takto pravidelně činit, čili pokud budeme správným způsobem světit den sváteční, budeme ve svém životě spět ke stále většímu zdokonalení, zanechávajíc za sebou své chyby a nedostatky a stavějíc se stále lepšími, světlejšími a ušlechtilejšího lidmi.
Podstata svátečního dne tedy spočívá v duchovním zužitkování předcházejícího týdne a ve vytyčení strategie do dalšího, nového týdne.
Kdo ale takto nekoná, prochází svým životem naprázdno bez schopnosti duchovního zužitkování všeho, co zažil. Celý jeho život mu prochází mezi prsty a on z něj nezíská žádný duchovní prospěch, protože si pro sebe nedokázal najít chvíli času a ticha. Takový lidé svůj život vpodstate promrhají, setrvávajíce nepoučitelné ve svých starých chybách.
Šest dní v týdnu má být tedy pro nás prostorem pro světské práce a sedmý den odpočinku od světských činností má být naopak dnem práce duchovní. A až takovýmto způsobem správně využité sváteční dni dají skutečný, duchovní smysl celému našemu životu a tomu, co jsme v nich směli přežít.
Zeptejme se nyní, kdo takto jedná? Když i ne zcela pravidelně, ale alespoň z času na čas? Kdo si ve sváteční den zastane jako generál nad mapou bojových postavení své armády, aby důsledně analyzoval stav její bojeschopnosti, všechny její slabiny i přednosti a aby na základě toho poznání vytyčil novou strategii do dalšího boje? Do boje za dobro, spravedlnost a lidskost?
V souvislosti s naší problematikou nelze zapomenout na dva důležité momenty, které ve velké míře napomáhají ke správnému posvěcení svátečního dne. Jsou jimi mlčení a ticho!
Nejdříve pár slov k mlčení:
Mlčení lze považovat za jeden z nejzákladnějších předpokladů zrání naší osobnosti.
Pokud totiž v mlčení nad něčím intenzivně přemýšlíme, naše myšlenka se stává silně magnetickou a nabývá schopnost jako magnet přitahovat všechny stejnorodé, nebo určitým způsobem podobné myšlenkové formy. Pokud jsou naše myšlenky dobré, jsme se schopni prostřednictvím jejich magnetismu spojit s vysokými úrovněmi stvoření. Touto cestou nám může být sesláno vyřešení jakéhokoliv našeho osobního problému, může nám být ukázán správný směr při závažném životním rozhodnutí, jako i daná světlá inspirace pro naše každodenní jednání.
V mlčení a v hlubokém myšlenkovém zahloubení, můžeme dostat na základě principu myšlenkového magnetismu odpověď na cokoliv.
Toto tušení síly, které v sobě skrývá mlčení poznali už naši předkové když říkali, že mluvit je stříbro ale mlčeti zlato. Taktéž z historie máme mnoho příkladů lidí, kteří se snažili navázat spojení se Světlem tak, že načas odešli do samoty, například do pouště, aby tam v mlčení a tichu, nabitém myšlenkovým magnetismem našli odpovědi na všechny životní otázky.
V dnešní době není samozřejmě možný nějaký dlouhodobý odchod do samoty a ani to není potřeba. Stačí pouze v den sváteční správným způsobem zužitkovat to, o čem jsme dosud mluvili.
A teď zase pár slov k tichu :
Pouze v tichu se může naše mlčení tvořivě a plnohodnotně rozvíjet. Dnešní doba je však pramálo nakloněna skutečnému, duchovnímu rozvoji člověka prostřednictvím ticha a mlčení. Naše doba je totiž dobou hluku, znemožňujícího tiché soustředění. V domácnostech bývají zapnuté televizory, rádia, či různé přehrávače, lidská mysl je zaplněna nadměrnými informacemi z internetu, novin a časopisů, takže moderní člověk, který nic netuší o těchto skutečnostech se stává mělkou a povrchní obětí doby. Stává jakousi skupinovou duší, neschopnou vytvořit vlastní, samostatnou a hlubokou myšlenku.
Takový člověk, mělkého a povrchního myšlení je pak pouze biologickou bytostí, považujíci se za člověka, kterého však lze pomocí médií, internetu, nebo jiných vlivů bezmyšlenkovitě manipulovat a vmanipulovat do čehokoliv, protože v něm není vlastního a samostatného uvažování.
No a právě proto nám bylo před stovkami let jasnozřivě darované třetí přikázání, abychom se tohoto všeho dokázali vyvarovat. Abychom dokázali přehlédnout nástrahy temnoty a stát se plnohodnotnými lidmi.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
EL.pH | 27. 01. 2014, 21:38:01 | více příspěvků | napsat uživateli
> 01984
To by řekli akorát nějací slabí feťáci, kteří nemají dostatek vůle přestat užívat tuhle nejnebezpečnější drogu ze všech. !20!
01984 | 27. 01. 2014, 21:33:54 | více příspěvků | napsat uživateli
rockovy koncert bez chlastu? :D většina lidí by ti řeklo že chlastání ke koncertu patří
smilan4 | 27. 01. 2014, 16:48:16 | více příspěvků | napsat uživateli
Nepokoj duše
Každý človek v sebe cíti zvláštny, nedefinovateľný a neurčitý vnútorný nepokoj. Nepokoj, ktorý ho stále núti niečo hľadať a o niečo usilovať. A keď to čo hľadá a o čo usiluje napokon dosiahne, nepokoj duše sa po nejakej dobe ozve zas. Zdanlivo akoby nebolo celkom ničoho, čím by sa dal uhasiť. Ba časom, s pribúdajúcimi rokmi sa akoby ešte viac stupňoval a prerastal až v drásajúci pocit nenaplnenosti bytia.
Ľudia sa snažia zahnať a prehlušiť onen tajomný nepokoj svojich duší rozličnými spôsobmi. Jeden sa dá na alkohol a druhý zase na drogy. Ďalší sa stane worholikom a iný usiluje o peniaze, moc, slávu, alebo o kariéru. Iní sa zase oddávajú zmyselným vášniam, ďalší cestujú, alebo pestujú šport, či rôzne koníčky. A iní sa zase naplno oddajú rodine a deťom. A všetko z toho čo bolo spomenuté má schopnosť na určitý kratší alebo dlhší, alebo aj relatívne dosť dlhý čas prekryť a zapudiť onen neurčitý nepokoj duše, ktorý sa však napokon predsa len opäť vynorí.
Čo to je? Čo nám to bez ustania jatrí našu dušu?
Odhalením jedného z najväčších tajomstiev ľudského bytia je poznanie, že tento nepokoj bol do našej duše vložený zámerne. Do najhlbšej podstaty našej duše zámerne vložený preto, aby sme nenašli pokoja a spočinutia až dovtedy, kým nenájdeme Boha! Presnejšie povedané, kým nenájdeme spojenie so Svetlom Najvyššieho.
Tohto si teda buď človeče dobre vedomý! Vedz, že práve toto je skutočnou príčinou nepokoja tvojej duše. Darmo sa ho budeš preto snažiť prehlušiť tisícorakými spôsobmi. Dosiahnuť želaného vnútorného pokoja a mieru môžeš jedine v nájdení spojenia so Svetlom Stvoriteľa. K nemu ťa ženie onen tajomný nepokoj. Tlačí ťa k snahe o poznávanie Boha a o čoraz väčšie približovanie sa k Nemu.
Môžeš sa klamať čímkoľvek chceš, môžeš sa namáhavo pachtiť za akýmikoľvek inými cieľmi, aj keď ich napokon dosiahneš, tvoje uspokojenie nebude nikdy trvalé. Uspokojenie z dosiahnutia nejakého cieľa môžeš totiž cítiť trebárs aj dlhšiu dobu, avšak nakoniec, aj keby to snáď malo byť na samom sklonku tvojho života ťa o to nástojčivejším spôsobom zasiahne nepokoj tvojej duše, ktorá zostala hladnou a smädnou po poznaní Najvyššieho.
Žiaľ tisíce, ba milióny ľudí takto premárňujú svoj život a napokon odchádzajú z tohto sveta v búrke vlnobitia duševného nepokoja, prerastajúceho až do zúfalstva. Prerastajúceho do zúfalstva v nesmierne bolestnom tušení a uvedomení si premárnenia svojho života, v ktorom nebolo vykonané to najpodstatnejšie a najdôležitejšie. V ktorom nedošlo k nájdeniu spojenia so Svetlom Stvoriteľa prostredníctvom ich vážnej snahy o jeho poznanie.
Snaha o poznávanie Pána! Snaha o poznanie jeho Vôle, ktorá sa v tomto stvorení prejavuje vo forme Zákona. Vo forme Zákona, čiže prostredníctvom Zákonov, ktoré stvorením hýbu. Zákonov hmotných, ako i Zákonov duchovných. Oboje reprezentujú Vôľu Najvyššieho a sú jej živým odrazom. Sú životom samotným v jeho duchovných a hmotných Zákonitostiach. Kto sa snaží poznávať tieto Zákonitosti a vidieť ich takými, aké naozaj sú, ten poznáva Stvoriteľa v jeho diele. Ten spoznáva Vôľu Najvyššieho, prostredníctvom poznania ktorej sa čoraz viacej približuje k poznaniu Tvorcu samotného a k nadväzovaniu čoraz užšieho spojenia s jeho Svetlom. Ak by za týmto účelom boli ľudia ochotní vynaložiť toľko námahy a toľko úsilia, koľko sú ho ochotní vynaložiť na omnoho podradnejšie ciele, potom by nevyhnutne museli skôr alebo neskôr, vyzrievajúc v poznávaní Vôle Najvyššieho nájsť žive spojenie s Jeho Svetlom, v ktorom by našli onen túžobne hľadaný cieľ svojej duše. Našli by onú vodu živú, ktorá by navždy uhasila ich vnútorný smäd a ukojila ich vnútorný hlad.
Nech hlboký mier naplní duše ľudí tejto zeme! Pokoj a mier, prameniaci z poznania Pána! Z poznania jeho Vôle a jeho Zákonov, pretože nepokojná ľudská duša môže nájsť spočinutie jedine v blízkosti svojho Boha!
Toto je totiž onen tajomný a neznámy cieľ, ktorý každá ľudská duša podvedome a nevedome hľadá. Avšak hľadá ho v tisícoch rôznych vecí, ktoré jej ponúka táto zem, ale ktoré jej ho nikdy nemôžu priniesť. Lebo skutočný mier človek nachádza iba v Bohu. Pokým toto ľudia nepochopia, budú sa svojimi životmi neustále štvať a plahočiť nenachádzajúc pokoja a umárajúc sa v trýznivom nepokoji, ktorý bol do ich podstaty vložený zámerne. Zámerne, aby bol človek nútený hľadať až dovtedy, kým skutočný pokoj a mier nenájde.
Kto hľadá nájde! Kto prosí dostane a kto klope, tomu bude otvorené! Človeče hľadaj, pros a usiluj o poznanie Vôle Najvyššieho! Tak vážne a intenzívne, ako si toho schopný v tisícorakých iných veciach, ktoré si doteraz považoval za dôležité. Ak takéto vážne úsilie smerom k poznaniu Vôle Najvyššieho nevyvinieš, nič nenájdeš. Nikdy nenájdeš skutočný pokoj a nič iného, v čo márne dúfaš ti tento pokoj neprinesie.
Vedz totiž človeče, že Pán, veľký vševládny Boh zjavil svetu svoju Vôľu, ktorá je jedinou Pravdou! Jej Svetlo, Svetlo Pravdy žiari do temnôt tejto zeme ako maják. Kto vážne hľadá, môže ju nájsť, spoznať a pochopiť. Ale naozaj len ten, kto vážne hľadá! To je rozhodujúca podmienka! Všetkým ostatným zostane len trvalá trýzeň nepokoja ich duše, ktorá nenájde nikdy a v ničom spočinutia, pokoja a mieru, až sa nakoniec v honbe za ničotnosťami uštve na smrť.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Alternativny | 3. 02. 2009, 20:57:59 | příspěvky uživatele | napsat uživateli
LEN TAK SOM rozmyslal nad svetom kde by ludia nepili, nefajcili, a neboli barovy, ale bolo by tam vela kaviarniciek, kin, cajovni, rockovych koncertov a vsade plno lasky no ako sa mi zda, toto je dost nenaplnitelne...Moj svet aky krasny vyraz v tomto lahostajnom a nehostinnom svete...
reagovat